— presnejšie Tatranská magistrála alebo Turistická magistrála, až do roku 1939 vždy s doložkou KČST, t.j. Klubu československých turistov, v inojazyčných prameňoch Magistrala Tatrzańska i Magistrala Turystyczna. Oberer Turistenweg a Felső turistaút, čiže vyšná turistická cesta. V súčasnosti je červeno značkovaná a vinie sa v dĺžke 46,2 km od Podbanského po Veľké Biele pleso, prevažne vo výškach subalpínskeho stupňa.
— Keďže okrem praktického výškového spoja zohráva aj rolu atraktívnej vyhliadkovej trasy, vstupuje len v nutných prípadoch do lesných porastov, no naopak vystupuje až do alpínskeho stupňa, dosahujúc najvyšší bod v Sedle pod Svišťovkou (2020 m). Až do uzáveru hrebeňa Belianskych Tatier (1. 7. 1978) pokračovala od Bielych plies a Kopského sedla po hrebeni a úbočím Kobylieho vrchu do Tatranskej Kotliny.
— Myšlienku vyhliadkovej magistrály prvý uverejnil Hugo Jeltsch v ročenke Uhorského karpatského spolku za rok 1903. Podnet mu dal novopostavený chodník z Velickej do Batizovskej doliny, ktorý rok predtým vyrástol v metrovej šírke podľa projektu Františka Dénesa, pod terajšou trasou Magistrály. Presne o dvadsať rokov neskôr opísal Karel Petrovič v Krásach Slovenska púť po jestvujúcich úsekoch vysokotatranských chodníkov medzi tatranskými dolinami a vyslovil návrh, aby sa scelil a tak vytvorenú "Vyšnú cestu tatranskú" označoval v súlade s Janoškovým sprievodcom po Tatrách (Liptovský Mikuláš 1923), na počesť vtedajšej telovýchovnej organizácie, ako Sokolskú cestu. Návrhy sa stali skutočnosťou v rokoch 1931-1937 a odvtedy prekonala trasa niekoľko korektúr a celková úroveň chodníka sa pravidelne vylepšuje. Nová, kratšia trasa medzi Batizovským a Velickým plesom pochádza až z roku 1949. Investorom Magistrály bol Kub československých turistov so štátnou subvenciou a významný praktický podiel na výstavbe mali vojaci.
— Pri výstavbe Magistrály boli využité aj staršie chodníky. Trasa medzi Troma studničkami a Štrbským Plesom viedla vlastne Nižným podkrivánskym chodníkom z roku 1894. Pôvodný spoj medzi Štrbským a Popradským plesom vybudoval roku 1883 Uhorský karpatský spolok, serpentínku na Ostrvu roku 1891 majiteľ Mengusovskej doliny František Máriássy, spojka medzi Batizovskou a Velickou dolinou a Hrebienkom vyrástla roku 1913, odtiaľ na Starolesniansku poľanu roku 1892 a ďalej cez Skalnatú dolinu a Sedlo pod Svišťovkou k Zelenému plesu roku 1913, všetky ako investície Uhorského karpatského spolku, z členských príspevkov a dobrovoľných zbierok. V súčasnosti uzavretý úsek v Belianskych Tatrách bol komunikačne sprístupnený v rokoch 1907-1908. Niektoré úseky sa v tlači a v mapách do roku 1918 označujú menami svojich pôvodcov, Jána Müllera (Müller-út. Johannes-Müller-Weg od Sliezskeho domu po Slavkovské plieska), Ladislava Jármayho (Jármay-út, Jármay-Weg, vyšná trasa z roku 1905 medzi Hrebienkom a Starolesnianskou poľanou) a Adolfa Gabriela (Gabriel-út, Adolf-Gabriel-Weg z Tatranskej Kotliny na hrebeň Belianskych Tatier). Po prestavbe z roku 1929 navrhlo pražské vedenie KČST úsek medzi Štrbským a Popradským plesom "poctiť" menom Jana Malypetra, ministerského predsedu ČSR (Malypetrova cesta). Návrh sa však v praxi nikdy nepresadil.
— Pre ostatné turistické komunikácie, spojnice tatranských osád s Magistrálou, resp. jej odbočky do hôr, v skutočnosti nepoznáme osobitné mená. Hovoríme jednoducho o chodníku do Malej Studenej doliny (ten roku 1995 navrhli priatelia zosnulého chatára a spisovateľa Bela Kapolku nazvať jeho menom), k Zelenému plesu, na Slavkovský štít alebo cez Priečne sedlo. Keďže ale v staršej literatúre sa niektoré historické názvy bežne opakujú, treba ich ozrejmiť, aby sme chápali ich význam. Spomenieme len tie najdôležitejšie.
— Chodník vo Velickej doline, od Sliezskeho domu až na Poľský hrebeň, býval pred prvou svetovou vojnou, ale aj bezprostredne po nej označovaný ako Sliezsky chodník.

 

| Ivan Bohuš - Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier © 1996 | code & design Tomáš Bujna - NZW © 2000-2009
Tento projekt podporuje NZW /dielne a TATRYBLOG - Blog nielen o histírii a architektúre vo Vysokých Tatrách