— je liečebná osada pri Ceste slobody pod SV svahmi Kobylieho vrchu v Belianskych Tatrách. 9 km od Tatranskej Lomnice, vo výške 760 m n.m.
— Podnet na jej založenie dalo roku 1881 turistické sprístupnenie novoobjavenej Belianskej jaskyne a úsilie priblížiť turistickej verejnosti až dovtedy málo známe krásy Belianskych Tatier. Popri ceste do Lendaku stála však už predtým belianska mestská horáreň aj s mlynom a nad ždiarskou cestou kamenárska usadlosť Kardolin či Kardolina, ktorú založil roku 1874 Poliak Kardoliński. Vyrábali v nej mlynské kamene a cement.
— Letovisko vzniklo na území, ktoré obyvatelia okolitých dedín aj do tých čias už nazývali Kotlinami, primerane jeho terénnej konfigurácii. Osadu založilo mesto Spišská Belá ako majiteľka tunajších pozemkov. Ako prvý, nenáročný objekt vyrástol roku 1882 prístrešok pre strážcu jaskyne Jána Kohúta. Do letnej sezóny 1883 postavilo mesto reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami. Do konca 19. storočia vyrástlo už 31 budov s 254 hosťovskými izbami a 370 posteľami. Trinásť menších viliek patrilo zámožným jednotlivcom. Nad cestami do intravilánu osady stáli od roku 1883 drevené, vyrezávané slávobrány s textom Barlangliget, t.j. jaskynný háj. Toto označenie uhorská onomastika prijala za oficiálny názov osady. Spišskí Nemci si ho preložili na Höhlenhain, neskôr ho však obsahovo chybne pretvorili na Höhlenheim, t.j. jaskynný domov. V slovenskom ľudovom názvosloví prešiel na osadu pomiestny názov lokality, teda Kotliny; až neskôr sa ustálilo pomenovanie Tatranská Kotlina a dávnemu, hospodárskemu jadru osady sa dodnes vravieva aj Stará Kotlina. V rôznych novinových správach a dokonca sprievodcovských publikáciách sa ešte aj po prvej svetovej vojne objavoval chybný, z vedomia vlastníckych pomerov osady vyplývajúci názov Belianske kúpele, ktorý v skutočnosti patril prímestským očistným kúpeľom mesta Spišská Belá.
— V názvoch prvých kotlinských budov našli odraz nielen módne prvky (Concordia, Budapešť, Tália, Tatra, Nezábudka - Nefelejts a pod.), ale aj lokálne reálie: Spišská Belá - Szepesbéla podľa majiteľskej obce, Skalná brána - Vaskapu (doslova Železná brána) podľa známej skalnej formácie v Belianskych Tatrách, Kaltsteinova vila Kaltstein-vila podľa Augustína Kaltsteina, spišskobelianskeho garbiara a jedného z objaviteľov Belianskej jaskyne. Ako v každom tatranskom stredisku 19. storočia nemohol ani v Tatranskej Kotline chýbať Kúpeľný dom (Fürdőintézet, Badeanstalt) s vodoliečbou a so zariadením pre Kneipov liečebný telocvik. Kasíno s reštauračnými miestnosťami bolo zariadené pre 500 stravníkov a bola v ňom aj divadelná sieň. V programe pasantov zohrávala v minulosti dôležitú rolu aj prícestná Čarda (Csárda), pri ktorej je aj dnes zastávka autobusov.
— Počas prvej svetovej vojny sa v Tatranskej Kotline liečili a zotavovali frontoví vojaci. Po vojne ju mesto Spišská Belá predalo súkromnému podnikateľovi Ondřichovi a ten zas zakrátko lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Turistická exploatácia strediska sa majiteľom prestala vyplácať. Preto Zelený vytvoril z celého komplexu liečebňu pľúcnej tuberkulózy pre menej náročných a menej zámožných pacientov. Po požiari roku 1930 časť objektov prestavali a vybudovali nové sanatórium PhMr. Ctibora Zeleného. Nadviazaním spolupráce s nemocenskou poisťovňou si liečebňa zabezpečila plánovitý prísun pacientov, najmä železničných zamestnancov a skromnejšej východoslovenskej klientely samoplatcov. Ústav, ktorý v medzivojnových rokoch neoficiálne nazývali aj železničiarskym sanatóriom, odkúpil aj súkromné vily na rôzne prevádzky a byty. Po znárodnení zmodernizované a rozšírené objekty Tatranskej Kotliny slúžia na liečebné účely ako Odborný liečebný ústav respiračných chorôb.
— Neďaleko križovatky Cesty slobody s prípojkou zo Spišskej Belej leží turistická ubytovňa s reštauráciou Limba.
— Poľská tlač a kartografia označovala Tatranskú Kotlinu spočiatku pomnožným názvom, odvodeným z označenia Belianskej jaskyne (Jaskinia Bielska) v podobe Jaskinie Bielskie, neskôr sa však tvarom Tatrzańska Kotlina aj Poliaci prispôsobili slovenskému zneniu. Pokusom o čiastočnú asimiláciu je aj sekundárny maďarský a nemecký názov Tatrabarlangliget, resp. Tatra-Höhlenhain.

 

| Ivan Bohuš - Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier © 1996 | code & design Tomáš Bujna - NZW © 2000-2009
Tento projekt podporuje NZW /dielne a TATRYBLOG - Blog nielen o histírii a architektúre vo Vysokých Tatrách