— Vyvinula sa postupne z pašeráckej prte, ktorá pri štrbskom mlyne odbočovala z podtatranskej hradskej a viedla cez Vtáčnik (1070 m), Štôlu, Nižné Hágy k terajšej Tatranskej Kotline. Až po vtedy ešte neosídlené Kežmarské žľaby sa vinula pod neskoršou trasou súčasnej Cesty slobody, odtiaľ ju však zhruba sledovala po terajšej čiare. Prvé správy o vyšliapanej prti pochádzajú zo 16. storočia a konkrétne z roku 1590, keď ju nazývali Zbojníckym chodníkom a v iných jazykoch rovnoznačne Zbójnicki Chodnik, Diebsteig a Tolvajút, Tolvajösvény. Treba pravda poznamenať, že podtatranský ľud nenazýval zbojníkmi len lúpežníkov, ale aj pytliakov a pašerákov, ktorých mal na mysli, aj keď pomenoval túto nelegálnu komunikáciu. Správnejšie sa mala volať vlastne Pašeráckou prťou a v maďarskej literatúre sa aj stretávame s pomenovaním tohoto významu - Csempészút.
— Pašeráci používali Tatry ako priestor ťažko kontrolovateľných tajných prechodov medzi Uhorskom a Poľskom. Zo spišských podtatranských dedín smerovali k prti dobre maskované nadväzné pešiny. Starostlivo sa vyhýbajúc riadnej ceste cez Ždiar do Jurgova, ktorá bola pod kontrolou ždiarskej expozitúry tridsiatkového (colného) úradu v Kežmarku, prenášali nevyclený či dokonca zakázaný tovar, odbočujúc na príhodných miestach v ústiach dolín na pastierske a z nich ďalej na pytliacke, ,kamzíčiarske" prte, prechodiac "k susedom" alebo "na tamtú stranu" cez schodnejšie sedlá. Osobitný význam malo Kopské sedlo, kade prenášali pašeráci svoj kontraband aj na chrbtoch koni, ba neraz ním preháňali celé pašované stáda.
— Naozajstní zbojníci sa o Zbojnícky chodník a o jeho používateľov príliš nezaujímali. Podtatranskí pašeráci boli poväčšine aj sami chudáci a ich tovar skromný, no ani frekvencia na prti nebola tak hustá, žeby stálo zato striehnuť kdesi na nej na štedrejšiu korisť. A napokon, takmer rovnobežne, schodnejším údolím, vinula sa rušná podtatranská hradská, kade denne premávali vozy bohatých kupcov so vzácnym tovarom, koče rôznych panstiev a od roku 1558 aj hlavný poštový spoj medzi Bratislavou a Košicami so stanicami v Okoličnom, Hybiach a Lučivnej. Zbojníkom tu Vysoký bor medzi Važcom a Štrbou poskytol bezpečné úkryty a umožňoval prekvapujúce prepadávanie cestujúcich. Preto dala cisárovná Mária Terézia v polovici 18. storočia vyrúbať široký pás lesa pozdĺž ohrozenej cesty.
— Na oficiálny cestný ťah z Kežmarku do Ždiaru nadväzovala od nepamäti vozovka z Jurgova (teraz Jurgów, Poľsko) cez Podspády. od polovice 18. storočia s odbočkou do Tatranskej Javoriny. Krátko po nej vyrástla hospodárska cesta z Tatranskej Javoriny na Lysú poľanu. Nadväznú cestu z Bukowiny cez Głodówku na Lysú poľanu postavili roku 1817.
— Podľa literatúry z čias okolo roku 1850 Zbojnícky chodník už postupne zanikal, bol už takmer nezreteľný, zarastený a len ťažko schodný. Turistom neslúžil, hoci sa od roku 1793 na J úbočí Slavkovského štítu sľubne rozrastala prvá tatranská osada, Starý Smokovec.
— Keď po výstavbe Košicko-bohumínskej železnice (1871) vznikla od roku 1872 v "klimatickej zóne" Vysokých Tatier reťaz turistických stredísk od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu boli zo začiatku všetky tatranské osady komunikačne napojené len na podtatranské východiská popri železnici. Medzi osadami chýbala spojnica a styk medzi nimi, aj keď blízko susedili, bol možný iba prostredníctvom úpätia Vysokých Tatier.
— Aby odstránili tento nedostatok, rozhodol sa roku 1877 Uhorský karpatský spolok, ako vtedajší organizátor turistickej výstavby v karpatských pohoriach, vybudovať medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom základnú spojnicu v podobe cestičky pre peších výletníkov. Prvý návrh trasy pochádzal od riaditeľa smokovských kúpeľov Eduarda Blásyho (1820-1888) a turistického pracovníka z Kežmarku majora Antona Döllera (1831-1912). Navrhnutá trasa neobstála pre značnú terénnu náročnosť. Napríklad na Štrbské Pleso mala z Vyšných Hágov viesť cez Mengusovskú dolinu, okolo Popradského plesa. Roku 1879 schválil výbor spolku nové riešenie, ktoré vypracoval nadlesný Karol Kummer (1847-1936) z Vyšných Hágov na základe podkladových materiálov novosmokovského lekára Mikuláša Szontagha staršieho (1843-1899) a dobrého znalca Tatier, popradského učiteľa a historika Alexandra Münnicha (1842-1918). V neskoršej prestavbe chodníka na vozovku zohral najdôležitejšiu úlohu práve Alexander Münnich, o čom podávala svedectvo aj pamätná doska na kamennom obelisku neďaleko Tatranskej Polianky.
— Jednoduchý chodník bol v podstate schodný už roku 1880, bolo ale od začiatku zrejmé, že to nepostačí a Uhorský karpatský spolok začal vzápätí spracovávať majiteľov tatranských pozemkov, aby chodník každý na svojom úseku rozšíril na jazdeckú cestu širokú 2 m. Nie všetci sa dali nahovoriť a spolku sa podarilo získať chýbajúcu sumu na prestavbu až koncom roku 1883. Na jar sa však rozhýbali práce a keď roku 1885 odovzdával spolok upravenú cestu verejnosti, dal jej názov Turistická cesta, vo vtedajšom oficiálnom znení Tourista-út, neskôr Turista-út, v inojazyčných mutáciách Droga Turystowska, Touristen-Weg, Touristen-strasse.
— Pravda, ani majiteľom kočov nebolo po vôli zložité a zdĺhavé cestovanie medzi tatranskými osadami cez úpätie Tatier. Tak sa stalo, že v rokoch 1886-1889 prebudovali Turistickú cestu na 4 m širokú vozovku a súčasne ju v rovnakej šírke predĺžili po Tatranskú Kotlinu. Ako celok si naďalej zachovala názov Turistickej cesty, ale jej úsekom na Z, resp. na V od Starého Smokovca prisúdili osobitné názvy. Habsburgovská arcikňažná Kotilda, ktorá mala letohrádok v Starom Smokovci (terajší Kamzík), darovala na výstavbu cesty medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom 50 zlatých, a tak uznesením Karpatského spolku z 5. 8. 1888 dostal tento úsek názov Klotildina cesta (Klotild-út, Tátra-Klotild-út, Klotilden-Weg, Clotildenweg, Clotilden-strasse, Droga-Klotyldy), hoci mnoho menej "slávnych" ľudí prispelo na stavbu vyššími sumami. Aby sa však neurazil ani batizovský statkár František Máriássy, ktorý na svojich pozemkoch vo Vyšných Hágoch sám postavil cestu, býval tento úsek aspoň neúradne označovaný ako Máriássyho cesta (Máriássy-út, Máriássy-Weg). 4. 9. 1889 otvorili premávku na ceste medzi Starým Smokovcom a Tatranskou Kotlinou koče habsburského arcikniežacieho páru Márie Terézie a Karola Ludovíta so sprievodom. Tak sa tento úsek stal Cestou Márie Terézie (Mária Terézia-út, Maria Theresia-Weg, Maria Theresien Weg, Maria there siastrasse, Droga Marii Teresy), nie na počesť cisárovnej rovnakého mena, ako sem-tam napísali neinformovaní.
— Krátko po prestavbe tatranskej transverzálnej cesty na vozovku upravili ako autocesty vozovky z podtatranských stredísk do Vysokých Tatier (Štrba-Štrbské Pleso, Lučivná-Vyšné Hágy, Poprad-Starý Smokovec, Veľká Lomnica-Tatranská Lomnica, Spišská Belá-Tatranská Kotlina). Prvé auto došlo do Starého Smokovca roku 1900, v zime do Tatranskej Lomnice roku 1906. Proti automobilovej premávke po Turistickej ceste sa hneď od začiatku postavili tatranské strediská. Do roku 1897 platili aj koče a jazdci vysoké poplatky (mýto) za použitie cesty.
— Od roku 1893 postupne spevňovali povrch Turistickej cesty a do roku 1906 ju skoro v celej dĺžke rozšírili na 6 m. Keď sa roku 1895 koču so štvorzáprahom podarilo vzdialenosť medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom absolvovat za 43 minút, hodnotil to týždenník Zipser Bote ako "svedectvo obrovského pokroku, lebo veď pred niekoľkými rokmi patrila cesta na Štrbské Pleso medzi najťažšie jednodňové túry". Úsek medzi Tatranskou Poliankou a Tatranskými Matliarmi rozšírili v rokoch 1913 - 1915 na 8 m a odvtedy ho sprístupnili autám.
— V takomto stave prevzala cestu po prvej svetovej vojne mladá Československá republika, ktorá si ju roku 1919 poctila dosiaľ platným a pamätným názvom na počesť svojho vzniku - Cesta slobody (Droga Wolności, Szabadság-út, Freiheitsstrasse nemecké a maďarské pramene do roku 1945 uprednostňovali názvy Tatrastrasse, Tatragürtelstrasse, Tátra-körút = tatranská okružná cesta).
— Od roku 1923 prebiehala postupná prestavba Cesty slobody na bezprašnú, asfaltovú autocestu: do roku 1932 medzi Štrbským Plesom a Tatranskými Matliarmi, do roku 1937 odtiaľ po Tatranskú Kotlinu a v rokoch 1937-1938 medzi Tatranskou Kotlinou a Ždiarom. Medzičasom prešla táto cesta niekoľkými úpravami. Jej SV stavba umožnila od roku 1957 pravidelnú autobusovú premávku na Lysú poľanu. Pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta 1970 sa rozsiahlymi prestavbami vylepšil úsek medzi Štrbským Plesom a Tatranskou Lomnicou. Od roku 1986 slúži premostenie kritického miesta blízko Vyšných Hágov. V rokoch 1986-1987 prekonával podstatnejšie zmeny úsek medzi Kežmarskými Žľabmi a Tatranskou Lomnicou.
— V čase pred svetovým lyžiarskym šampionátom stalo sa po osemdesiatročných diskusiách a konkrétnych krokoch skutočnosťou predĺženie Cesty slobody na západ. Nová spojnica Štrbské Pleso cez Podbanské s Pribylinou a Liptovským Hrádkom, odovzdaná verejnosti roku 1968, dostala samostatný názov Tatranská cesta mládeže

 

| Ivan Bohuš - Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier © 1996 | code & design Tomáš Bujna - NZW © 2000-2009
Tento projekt podporuje NZW /dielne a TATRYBLOG - Blog nielen o histírii a architektúre vo Vysokých Tatrách